June 2017

No. 22

18. june 2017 at 18:58 | Kakaový bôb
Asi mi to aj pomáha sem písať, teda aspoň podľa toho ako sa sem vraciam a síce nemám potrebu toho, aby blog niekto čítal či navštevoval, zrejme je na tom niečo príjemné, dávať svoje myšlienky na internet. Asi aj kvôli tomu blog vznikol, ale to nevadí, rada si takéto veci naozaj uvedomujem (aj keď najposlednejšia zo všetkých).

Ako som minule písala o tom, že som attetion whore tak teraz som aktívne ignorovaná svojím priateľom, zaslúžene samozrejme. No a ako inak na to celý deň myslím miesto toho aby som sa učila na svoju (snáď) poslednú skúšku. Kurva veď je zajtra a ja ešte stále nemám dopísané poznámky.. čo už. Keď som napiču človek, tak sa s tým treba naučiť aj rátať.

Dnes ma napadla celkom zaujímavá myšlienka. Často myslíme na to, ako nás ostatní občas odmietnu, vyčítame im že nás odignorujú alebo iným spôsobom s nami nechcú mať v danú chvíľu nič spoločné, avšak robíme to aj my sami, dennodenne. Koľkokrát sa len pozriete na človeka, alebo si už pri prvom stretnutí poviete, že to nie je nikto s kým by ste sa chceli rozprávať. A na tom nie je nič zlé. Málokto je kompatibilný s našimi vlastnými záľubami, vierou, hodnotami, názormi. Takže ak sa stretnete s nechuťou zo strany druhých, mohli by ste sa na to pozrieť aj takto.

Inak nič nové, môj život ide do sračiek. Nejako veľmi rada spadám do najväčšej stoky spoločnosti a aktívne som v tom dobrá. Ale aj napriek všetkému čo sa mi za posledné obdobie nedarí som na seba hrdá za to, že som si našla aspoň nejaký reálny a chcený cieľ. A to osamostatniť sa od rodičov, a vlastne aj celkovo ale chápeme sa.
Potom sa uvidí čo ďalej, keďže mi do ničoho nebude môcť nikto kecať, ak na tom človek bude najhoršie tak môže aspoň vkľude spáchať samovraždu.

A zaujímavé je že pri písaní tohto.. niečoho, nemám vôbec zlú náladu, prváve naopak.

No. 21

2. june 2017 at 2:38 | Kakaový bôb
Konečne si viem priznať že mám akýsi mentálny problém. Tipovala by som, že je to nejaký druh depresie a aj keď nemám ráda keď si ľudia sami určujú diagnózu, proste je to tak. Nevravím že ju mám, ale viem, že nie som psychicky v poriadku.

Avšak to že sa ostatným ľuďom s týmto roblémom otvorím nič nerieši. Odpovede sú rôzne ale veľmi podobné, väčšinou je to niečo v zmysle "to sa len teraz tak cítiš, to prejde" alebo "wáu, tak to znie zle". jednoducho vám s tým nepomôžu, čo chápem, ale prečo sa potom od ľudí s psychickými problémami vyžaduje aby s ostatnými komunikovali? Aby to niekomu povedali? Nevidím v tom rozdiel. A ak na mňa niekto vyleje niečo s motiváciou a pozitívnym myslením, je mi z toho ešte horšie.

Pokračujem vo svojom zlom stereotype, teším sa keď so mnou ľudia komunikujú, dnes mi písali asi 5ti naraz a ja som sa tak nadchla že som nechala učenie stranou. Polovicu dňa som spala a druhú premhala hrami alebo inak časom stráveným na internete. Fakt sa to dosť zhoršuje. Kiežby som mala dosť sebadisciplíny.