No. 24

12. august 2017 at 22:28 | Kakaový bôb
Spokojne (možno nie doslova) si žijem už asi mesiac mimo Slovenska. Mám robotu ktorá je jedna z tých "podradných" a vyzerá to tak že dlho nebudem mať ešte žiadne peniaze navyše. Priateľ nepracuje a onedlho sa do bytu pridá aj jeho otec. Čo mi vyhovuje aj nie. Ešte nemám na to si zaobstarať vlastné bývanie, ani neviem kde by to bývanie malo byť.

Celkom ma zaujala idea začať vlastný obchod. Niečo na štýl oblečenie/doplnky. Nejaký ten "streetwear". Možno by som predávala ďalej kúsky zo sekáčov, lebo nad tými slintám denne. Ajkeď tu sa to veľmi neoplatí, možno by som šla naspäť na Slovensko, ale ku rodičom ma to už neláka. Okrem toho nemám veľmi tušenie kam so svojím životom (prekvapivé, že?).

No a zatiaľ mám týždeň v robote za sebou. Ponuky práce v okolí sú na bode mrazu a ďaleko sa mi chodiť neoplatí. Plus, nikde ma nechcú, premýšľam nad tým že si prikrášlim CVčko nejakou praxou ktorú som vlastne ani nemala. Inak to snáď ani nejde.

Tiež mám hroznú potrebu si zaobstarať zvieratko, alebo si aspoň doviesť svoje potkany ale to sa neskutočne preťahuje a so všetkým sú problémy. A VŠETKO STOJÍ PENIAZE.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt why everything cost money meme
 

No. 23

22. july 2017 at 21:09 | Kakaový bôb
Aloha, dnes píšem ďaleko od domu. Napísala by som "od domova" ale neviem či to tak beriem. Znie to akoby som bola rozhádaná s rodinou, ktorá nenávidí mňa a ja ju ale tak to nie je. Len sa proste.. necítim doma ako doma, ani tu sa necítim doma. Stále som neprišla na to, čo mi chýba, ale viem, že to niečo je.

Teoreticky je stále čo robiť, každý deň sa na čo tešiť a stále byť pre čo šťastný ale prakticky.. je snáď všetko bzezvýznamne nudné. Neviem čo dodať, tento pocit pretrváva každý deň pri každej činnosti a ja ani nemám o čom písať pretože moje pocity a celý život je jednoducho mdlý.

No. 22

18. june 2017 at 18:58 | Kakaový bôb
Asi mi to aj pomáha sem písať, teda aspoň podľa toho ako sa sem vraciam a síce nemám potrebu toho, aby blog niekto čítal či navštevoval, zrejme je na tom niečo príjemné, dávať svoje myšlienky na internet. Asi aj kvôli tomu blog vznikol, ale to nevadí, rada si takéto veci naozaj uvedomujem (aj keď najposlednejšia zo všetkých).

Ako som minule písala o tom, že som attetion whore tak teraz som aktívne ignorovaná svojím priateľom, zaslúžene samozrejme. No a ako inak na to celý deň myslím miesto toho aby som sa učila na svoju (snáď) poslednú skúšku. Kurva veď je zajtra a ja ešte stále nemám dopísané poznámky.. čo už. Keď som napiču človek, tak sa s tým treba naučiť aj rátať.

Dnes ma napadla celkom zaujímavá myšlienka. Často myslíme na to, ako nás ostatní občas odmietnu, vyčítame im že nás odignorujú alebo iným spôsobom s nami nechcú mať v danú chvíľu nič spoločné, avšak robíme to aj my sami, dennodenne. Koľkokrát sa len pozriete na človeka, alebo si už pri prvom stretnutí poviete, že to nie je nikto s kým by ste sa chceli rozprávať. A na tom nie je nič zlé. Málokto je kompatibilný s našimi vlastnými záľubami, vierou, hodnotami, názormi. Takže ak sa stretnete s nechuťou zo strany druhých, mohli by ste sa na to pozrieť aj takto.

Inak nič nové, môj život ide do sračiek. Nejako veľmi rada spadám do najväčšej stoky spoločnosti a aktívne som v tom dobrá. Ale aj napriek všetkému čo sa mi za posledné obdobie nedarí som na seba hrdá za to, že som si našla aspoň nejaký reálny a chcený cieľ. A to osamostatniť sa od rodičov, a vlastne aj celkovo ale chápeme sa.
Potom sa uvidí čo ďalej, keďže mi do ničoho nebude môcť nikto kecať, ak na tom človek bude najhoršie tak môže aspoň vkľude spáchať samovraždu.

A zaujímavé je že pri písaní tohto.. niečoho, nemám vôbec zlú náladu, prváve naopak.
 


No. 21

2. june 2017 at 2:38 | Kakaový bôb
Konečne si viem priznať že mám akýsi mentálny problém. Tipovala by som, že je to nejaký druh depresie a aj keď nemám ráda keď si ľudia sami určujú diagnózu, proste je to tak. Nevravím že ju mám, ale viem, že nie som psychicky v poriadku.

Avšak to že sa ostatným ľuďom s týmto roblémom otvorím nič nerieši. Odpovede sú rôzne ale veľmi podobné, väčšinou je to niečo v zmysle "to sa len teraz tak cítiš, to prejde" alebo "wáu, tak to znie zle". jednoducho vám s tým nepomôžu, čo chápem, ale prečo sa potom od ľudí s psychickými problémami vyžaduje aby s ostatnými komunikovali? Aby to niekomu povedali? Nevidím v tom rozdiel. A ak na mňa niekto vyleje niečo s motiváciou a pozitívnym myslením, je mi z toho ešte horšie.

Pokračujem vo svojom zlom stereotype, teším sa keď so mnou ľudia komunikujú, dnes mi písali asi 5ti naraz a ja som sa tak nadchla že som nechala učenie stranou. Polovicu dňa som spala a druhú premhala hrami alebo inak časom stráveným na internete. Fakt sa to dosť zhoršuje. Kiežby som mala dosť sebadisciplíny.

No. 20

29. may 2017 at 23:12 | Kakaový bôb
Asi viem zdroj mojich nálad. Ono, podľa môjho nározu sú zmyslom života vzťahy a trošku ma jeden starší pán vysmial, že je to jasné, veď som žena. Avšak nejde o vzťahy len čisto ľudské, pre niekoho to sú zvieratá, pre iných peniaze. Vzťah k prírode, k robote, ku všeličomu, naozaj. Voliteľne kombinuj a dostaneš ideálny život.

Mám trošku obavy že u mňa ide naozaj len o vzťahy s ľuďmi. Ani nie tak partnerské ale všeobecne. A až tak zle to neznie, pretože ak by som chcela robiť s ľuďmi, tak je to pochopiteľné a obecne brané ako dobrá vec. Ale u mňa je to akási neúmyselná "túha" po pozornosti. Spätne keď sa na to pozerám, všetky moje dobré spomienky boli s ľuďmi, s tým ako sa so mnou chceli baviť, ako si ku mne prišli po radu a ja som z toho mala úsmev na tvári po celý deň. Akékoľvek komplimenty a podpora od iných ľudí na moju stranu mi prináša pozitívne pocity, prečo by aj nie, zrejme to tak funguje u väčšiny. Sme sociálne (po)tvory.

Najskôr je problém ten, že okrem toho nič iné nemám. Áno, rada kreslím ale čo ďalej? Necvičím, nepíšem, neučím sa. Nerobím nič produktívne, nič pre svoju budúcnosť. Nemám potrebu si nič dokazovať a tým pádom sa ani v ničom nezlepšujem. Úprimne, myslím často na smrť, aj keď k nej mám nejaký ten inštiktívny odpor a k nemu aj nejakú tu racionálnu sebazáchovu, avšak nič ma tu nedrží, nič ma neláka. Viem, že by bolo fajn si nechať veľa vecí prejsť hlavou, vyskúšať nové veci a ono sa už niečo nájde ale v skutčnosti to tak proste necítim. Nechcem.
Plus, reálne, kam sa môže moje živobytie uberať? S rodičmi som nespokojná, bez nich som bezdomovec. Práca je úmorná a štúdium tiež.

Príde aj vám niekedy až vtipné ako si človek hovorí o tom aký je slobodný, ale v skutočnosti to tak vôbec nie je? Celý svet je pod nejakým systémom a ak podľa neho nekonáme, naozaj, nemáme veľmi na výber. Žijeme ako zvery na ulici. Čo je uspokojivé a desivé zároveň.

No. 19

26. may 2017 at 5:55 | Kakaový bôb
Okej, takže dnes mám skúšku o 8:00. "Učila" som sa na ňu do 5tej a nakoniec na ňu nejdem. Výsledok? Cítim sa zle, samozrejme. Nejde len o túto jednu skúšku. Nebola som už na dvoch termínoch, len kvôli tomu že som troska, všetko si odkladám na poslednú chvíľu a neviem sa naučiť ani jednoduché veci.
Okrem toho.. nebola som na nespočetných hodinách, ani nemám jednu skúšku z minulého roka takže som prakticky nedokončila prvý semester. Neviem, či chcem pokračovať v tomto odbore. A neviem ktorý iný by som si vybrala ak nie. Neviem či chcem ukončiť školu a už vôbec ako to všetko povedať rodičom.
Bola by som rada samostatná ale na účte mám ledva 20 eur a nemám žiadne životné ciele, záľuby, nič.
Hm.

No. 18

27. february 2017 at 19:23 | Kakaový bôb
Je zvláštne že keď som medzi ľuďmi tak sa cítim nesvoja, hanbím sa za to ako vyzerám, čo mám rada a kým som. Niekedy mi nepomáha ani alkohol, síce ma uvoľní ale ak sa človek raz cíti sám a má depky tak sa tak bude cítiť aj s ethanolom v tele.
Potom len myslím na to že som mohla ostať doma a nemíňať peniaze, alebo ich minúť na jedlo. Pointou však je, že až sa sama ocitnem na izbe, chýba mi spoločnosť. Zrazu by som za nejakého kamaráta dala čokoľvek. No nie je to irónia? Následne len ďalej prokrastinujem a som nespokojná s tým že som nespokojná. Vynahrádzam si to inak. Nezdravo a kontraproduktívne. Naozaj ma to prestáva baviť, ale stále v mojich činnostiach človek nenájde ani kúsok snahy, chuti sa učiť, spoznávať a robiť všetky tie zdravé a pekné veci.

Aj to je jeden z dôvodov prečo nechcem mať frajera, prečo nechcem mať nikoho blízko seba. Som akýsi samodeštrukčný typ a s takým nemá zmysel chodiť. Chcem s tým počkať pokým sa nedám dokopy. Pokým nebudem spokojná s tým, kým som.
Ak to vôbec niekedy príde..

No. 17

1. february 2017 at 17:04 | Kakaový bôb
Sedím tu pri ňom. Som ďaleko od školy, kamarátov a od rodičov. Chcela som tu prísť a nemala som očakávania, vlastne som vedela že dokopy nebudeme nič robiť, len ľeňošiť na byte. Stálo mi to za tú stovku? Hm, áno. Je to niečo nové, nejaký zážitok, nesedím len doma s depkami.
Ale úprimne, nejako ma dostali aj tu. Cítim sa zbytočne aj napriek toľkým novým veciam ktoré som spoznala. Mňa vždy nejako nakopne motivácia a poviem si že chcem skúsiť to aj hento ale teraz.. teraz ani motiváciu nemám. Ako to že sa nechcem zlepšovať kvôli rodičom? Priateľovi? Sebe? Prečo aj napriek tomu že viem, koľko super vecí život ponúka nechcem žiadne skúsiť? Niekam sa pohnúť, cítiť sa lepšie.

Nerozumiem tomu.

No. 16

4. december 2016 at 21:47 | Kakaový bôb
Na internáte som nabehla na režim. Avšak nie v dobrom slova zmysle.
Už sa to začína keď cestujem, vždy vytiahnem svoj mobil, lebo bez neho asi už ani neviem žiť a buď počúvam pesničky, ktoré ma už začínajú omŕzať alebo hrám hry pri ktorým vydržím aspoň pár minút. Pri tom premýšľam nad životom.. a nikdy to nezahŕňa nič pozitívne. Cestujem spolu okolo šiestich hodín a nech je to v akejkoľvek časti dňa, nikdy neviem v mhd zaspať. Cestou kreslím? Učím sa? Samozrejme že nie, mrhám časom.
A v moment ako dojdem na intrák sa najem a idem na internet. Bože, viac kreatívna a produktívna už asi byť nemôžem. Premrhám celý večer a následne idem spať. Na nasledujúci deň ledva stíham školu a vždy tam bežím nepripravená. A ak náhodou z mojej hlúposti a lenivosti stresujem, dám si ešte cigaretu. Niet nad zdravý životný štýl.

Najhoršie na tom je, že akákoľvek pozitívna zmena ma odpudzuje, lebo je pozitívna. A tak len ďalej strácam čas.

No. 15

28. november 2016 at 23:54 | Kakaový bôb
Úprimne, bojím sa našej profesorky (učiteľky? doktorandky? lektorky? potrebujem nejaký základný slovník pre vysokoškolákov.. ). Sľúbila som jej, že doniesiem hotový projekt na stredu, avšak nedošli mi ešte led svetelné pásiky, pretože som ich objednávala neskoro a zďaleka.

Neviem sa za seba postaviť. Ak by išlo o vec kotrá nie je zapríčinená mnou, nie je problém. Budem sa biť zubami nechtami o pravdu. Ale ak ide o takéto situácie. Nechcem klamať a možno ani neviem klamať. Príde mi to patetické. Na druhej strane, je to istý spôsob.. umenia či šikovnosti.
Ešte doteraz som si nerozmyslela čo jej poviem a či vôbec na hodinu prídem. Nemám tam čo robiť, naozaj. Ak by som šla len sa jej ospravedlním s prázdnymi rukami za niečo za čo si môžem sama, ona sa nahnevá a bude ma mať o to menej rada. Avšak ak neprídem, je tu vysoká šanca že ju aj tak stretnem. A to zase bude nasrdená že som neprišla. Alebo ju nestretnem a ona si len zafixuje fakt že som tam nebola a pekne mi to neskôr votrie do xichtu.
Ani netuším prečo to tak berie. Je to vysoká škola.. očakávala by som že učiteľom pôjde hlavne o to aby sa odovzdali veci vtedy kedy sa odovzdať majú (há to znie ironicky, každopádne mám na mysli zápočtový týždeň, ku ktorému sme sa ešte nedostali) a zvyšok že sa riešiť nebude. Niektorí sú naozaj príjemní, rozpráva sa mi s nimi lepšie ako s rodičmi a dajú vám vedieť že sú ochotní vám pomôcť. Ale iní, ako je nemenovaná Katarínka sú proste nafúknuté kĺbka sklamania. Sklamania z vás, študentov. Hurá hej pre niekoho ako ja, kto má z podobných maličkostí depky na mesiac.

Čo je taktiež zaujímavé je, že od nás žiadajú projekty ale nikdy nepadne žiadne doporučenie, rada či nebodaj priama interakcia a pomoc. Ak ide o kreslenie, nenaučia vás nové techniky. Ak ide o modelovanie, nájdite si spolužiaka ktorý vám pomôže. Ak ide o drevenú kompozíciu, materiál si kľudne vyčarujte z rukáva. A to isté platí pre každý predmet. Tak kurva do piče toľko čo ma naučia tu by som sa naučila aj doma. Hlavne preto že ma tu dokopy nenaučili nič, až na jediný predmet o dreve, ktorý je naopak nezáživný a je hlavne o teórii.

Nemám z vysokej školy veľmi dobré pocity, akurát čo sa mi na nej páči je možnosť erazmu a inej spolupráce s firmami či organizáciami. Jednoducho, škola vám ponúkne praktický rozhľad, hlavne čo sa zamestnania, ktorému sa nikto nevyhne, týka. Každopádne v prvom ročníku o nič také nezakopnem. Plus s mojimi schopnosťami sa socializovať a nadobúdať kontakty je to len slabší odvar strednej školy, z ktorej ukončenia som sa tak tešila.

Asi by som radšej šla pracovať.

No. 14

16. november 2016 at 20:59 | Kakaový bôb
Moja hlava je zväčša prázdna ako vždy a hoci mi v nej pár otázok lieta, neviem ich zo seba vysúkať. Každopádne dnes som zvládla prvý zápočet a dala si vysnívaný piercing. Bol to fajn deň :)



No.13

10. november 2016 at 1:34 | Kakaový bôb
Asi ma opäť chytajú depky. Nie je to tak, že sa cítim smutne alebo osamelo. Ale cítim sa prázdne. Povedala by som že necítim nič, ale klamala by som, lebo tu teraz píšem so zasĺzenými očami a podvedome čakám kým mi niekto napíše a bude sa mi.. venovať. Hlúpe, že? Ja viem že áno.

Na to ako málo toho máme v škole to moja hlava hrozne zveličuje. Mám stále pocit že je toho na mňa dosť a nezvládam to. Ironické je, že sa ostatným o tom sťažujem, pričom si to sama spôsobujem. Asi to bude mojím psychickým stavom, na ktorý tiež nechcem veľmi nič hádzať lebo diagnózy majú dávať iný ľudia. Ale asi nie je vporiadku robiť to čo robím a cítiť sa tak ako sa cítim.
Nutne s tým potrebujem niečo robiť ale vždy to ostane len pri slovách. Veci ktoré ma tešia sa mi vzdialili a ostali mi zase len veci ktoré nemám rada. A kto už by sa tešil zo života v ktorom musí robiť veci nasilu. Mám chuť celé dni len prespať. A tiež jesť, pretože to je istý druh satisfakcie. Ani jedno z toho ma však nikam neposunie, možno len tak hlbšie do depresií.

Ach jáj.

No.12

30. october 2016 at 17:07 | Kakaový bôb
Sklamala som jeho. Sklamala som seba a tiež toho druhého. A teraz sa všetci cítime zle, lebo nemáme to čo sme chceli a verili v to. Neviem, asi som čakala že sa niečo pokazí, čo je naozaj ironické, pretože som to pokazila ja. Vedome.

Je vôbec niečo čo nepokazím? Neviem sa poriadne naučit veci do školy, neviem poriadne nič navariť, neviem sa poriadne postarať o domáce zvieratká a neviem si popratať. A to najhoršie, neviem si udržať vzťahy. Kazím čo mi príde pod ruky a mojou vinou odchádzajú ľudia ktorí ma majú najradšej, naozaj, sama tomu nerozumiem. Ako môže byť niekto tak.. nešikovný a hlúpy? A k tomu všetkému zlému ani neviem na sebe nájsť nič dobré.

Chcem niekam od toho všetkého utiecť a neviem.. nemôžem. Alebo áno?

Čo mám robiť? Takto to ďalej nejde.

No.11

19. october 2016 at 23:31 | Kakaový bôb
Dnes som si dala.. asi niekedy od obeda, deň bez Facebooku. Ale spala som do nejakej desiatej, takže myslím že to môžem považovať za celý deň.
Je to ťažké, aj keď tam dokopy nič nerobím. Trošku ma stále znervózňuje fakt že som mohla zmeškať nejaké naozaj potrebné veci do školy, napríklad. Viete čo je smiešne? Že e-mail, či stránku univerzity si kontrolujem o to menej a vôbec ma to netrápi. Asi si musím priznať, že tam chodím len kvôli tomu aby som si písala s ostatnými a naplnila tak moju sociálnu stránku. Lebo samozrejme, bez fb som to, čo som dnes celý deň. Nudná, lenivá, bez kamarátov a bez kadejakých vecí z nástenky, ktoré by ma rozptýlili a zabavili.

Skúšala som kresliť a ozaj, kreslila som viac ako za celý týždeň. Dokonca som si vytiahla 2 knížky. Tak trošku zo zúfalstva. Ani jedna však nie je celkom to, čo ma zaujíma ale veľmi sa mi páč, že si vynahrádzam internet. Snažím sa o akýsi extrém, kde sa začnem nudiť bez počítača natoľko, že začnem aj reálne žiť :)

Stále rozmýšľam nad piercingom. Vždy keď si ho na sebe predstavím nedokážem sa zdržať úsmevu a myšlienky, že to vyzerá hrozne "kúlovo". Myslím že to čo ma stále brzdí sú názory ostatných.. a hlavne rodičov, keďže od nich to je zakázané. Na druhej strane si myslím že je to jedna z tých maličkostí, ktoré vás inšpirujú, motivujú a prídu vám esteticky príťažlivé. Ako modré vlasy, vždy som sa na nich nemohla vynadívať a doteraz keď ich niekedy periferne len tak zahliadnem tak ma to uspokojí a poteší. Ak by som sa videla s piercingom, mala by som sa očosi radšej a pripadala si o niečo krajšia, sama pre seba. Čo naozaj potrebujem. Tak neviem..
Treba mi robiť veci do školy a tak nejako sa vyhováram na to, že mám na chrbte náplaste. Je to skôr ale tým, že zadania sú založené na kreatívnosti a originalite, kiežby som to mala všetko na papieri a nemusela nad ničím rozmýšľať. Aspoň v niečom bolo to gymko dobré.

No.10

13. october 2016 at 17:54 | Kakaový bôb
Kúpila som si na večer cesnakové bagety. Mňam, dokonca boli v zľave, čo som ako vysokoškolák dostatočne ocenila.
Treba povedať, že som závislá na internete. Hm. Je to zlé?
Čo mi to prináša? Je to spôsob socializácie? Aha, a taktiež tam počúvam hudbu. Každopádne neustále nakukujem do Facebooku, som smutná ak mi nikto nepíše a ak áno, tak si prajem aby to bol niekto iný.

Cítim sa.. zvláštne. Nie je mi tu príjemne, ani nepríjemne. Domov mi nechýba ale ani tu sa necítim doma. Chcela by som spoznať niekoho ku komu by ma to priťahovalo. Vravela som si, že na vysokej škole zmením životný štýl, síce sa to stále nestalo ale cítim že je to blízko. Nemám k tomu odpor a som otvorená. Škola, spolužiaci a učitelia mi ukázali že život je fajn.. alebo je to možno naozaj len to opustenie gymnázia. Ach tie staré, nie veľmi pekné časy.

Chcela by som sa viac venovať experimentovaniu v oblečení. A schudnúť.. heh. A.. neviem, vlastne by som toho chcela viacej a teší ma to, depky sa posunuli do úzadia a ja si život užívam viac ako predtým (čo nasleduje pocitom, že sa niečo zlé každú chvíľu stane, lebo.. povedzme si to na rovinu, dobré veci neprídu len tak bez tých zlých).
No aj napriek tomu že sa nič dramaticky nezmenilo, pretože ja som stále lenivé prasa bez sebavedomia a životných cieľov, tak sa cítim o čosi šťastnejšia :)

No.9

1. october 2016 at 16:39 | Kakaový bôb
Učenie mi až tak nejde.. a ta socializácia tiež bohvieako nie.
Stále sa hrozne prejedám, čas trávim na internete a ako klasický študent sa divím kam všetky tie peniaze šli keď som nič také drahé nekupovala? Heh.
Prácu som si zatiaľ nenašla a program okrem školy nemám žiadny. Premýšľala som, že zájdem do miestneho "útulku" aspoň na chvíľu vidieť tie chlpaté klbká radosti a nemyslieť na iné veci. To sa však nestalo lebo "sa mi treba učiť". Čo vpreklade znamená že sa neučím, len si hovorím, že sa mi treba učiť.

Môj ex mi napísal že by za mnou prišiel. Mali sme o tom debatu na celý večer a samozrejme ľutujem každé jedno svoje slovo, lebo sa neviem vyjadrovať a potom myšlienky vyznejú v hovorenej reči úplne inak. Nedohodli sme sa.
Každopádne si som istá že je stále zaľúbený, problem je, že nie do mňa. A síce by ma potešila návšteva, neviem ako by som sa pri ňom cítila s týmto faktom v hlave.
Okrem toho nemám nič nové. Na internát som si zvykla ľahko, užívam si fakt, že si môžem zapáliť kedykoľvek a kdekoľvek. Učenie a socializáciu som spomenula. Od príchodu mi hrozne vŕzgajú moje boty a mám pocit, že som úplne zabudla kresliť.

Život je fajn, len si to človek nikdy v danej chvíli neuvedomí. A preto si myslím že je naprd.
Stále neviem čo a ako ale aspoň môžem povedať že viem čo sa teraz deje a že chcem študovať tu až do možnosti erazmu alebo niečoho podobného. Takže mám konečne presný "cieľ", asi prvykrát v živote. Čo potom? Ehh..dobrá otázka.

No.8

25. september 2016 at 11:09 | Kakaový bôb
Hey! Guess what! I'm still not over him! (:
Hmpf. Každý vie čo sa stane. Je s niekým kto sa mu páči a jej sa páči on. Poznajú sa už dlhšie a teraz spolu bývajú. Ja som akurát tak na internete na ktorom je on raz za 2 dni tak na pol hodinku. A chcem im to hrozne priať lebo sa k sebe naozaj hodia...ale proste to nejako.. nejde.

(cringe)

Zajtra však odchádzam na výšku! A vždy keď si to uvedomím, naozaj uvedomím tak mám úsmev na tvári. Je to presne to čo som chcela! Už asi rok. A toho sa aj trošku bojím, lebo po smiechu býva plač a Murphyho zákony stále platia. Mala by som radšej byť smutná ako všetci naokolo.
Ale aspoň niečo je dobré na tom, ak ste antisociál. Nerobí vám problém sa sťahovať. Veľmi sa teším na nových ľudí a kurva verte tomu že sa budem socializovať, lebo nechcem skončiť tak ako som skončila tu, v tejto diere. Neviem však ako to bude s učením, to som posledné roky flákala a napomohli tomu aj prázdniny. Knížku som nevidela už dobrých pár mesiacov a moja pamäť je zlá aj bez precvičovania.
Boha.
No.. uvidíme.

No.7

19. september 2016 at 19:05 | Kakaový bôb
Ako prvý mi povedal že ma ľúbi a tiež ako prvý s takýmito sladkými rečami prestal. Zmierená s jeho odchodom som ale teraz sa cítim sama. Človek jednoducho nabehne na režim, pri ktorom je s daným človekom hrozne často a potom ako lúsknutim prsta je deň o to dlhší a prázdnejší. Mala som problém sa naviazať a hovoriť mu "môj" a ako náhle som si na to zvykla a brala to tak... tak už musel odísť.
Dosť ma hnevá že so vzťahom začal ešte kým bol zaľúbený s L. A potom s ňou išiel na výlet. A cringe na tom je že mi najviac vadí ako si hneď potom dal fotku s ňou na facebook.



Cítim sa hlúpo. A cítim sa sama. A opäť musím len čakať pokým začne škola. A prežívať rovnaký deň dookola, lebo doma je to samý stereotyp. A bojím sa že školu zvládať nebudem, lebo som ju nezvládala ani na strednej a cez prázdniny som mala len depky.

Achhh.

No.6

17. september 2016 at 3:11 | Kakaový bôb
Takže sme boli spolu. Mesiac. Teda.. plus mínus.
Ide o to že sa to skončilo a skončilo sa to hrozne rýchlo. Zo dňa na deň a chýba mi. Už to nikdy nebude také ako predtým. Stala som sa klasickým klišé a plačem nad rozliatym mliekom. Stratiť niekoho s kým máte niečo spoločné a s kým sa navzájom výdate radi je proste nanič. Možno preto trvajú takéto medziľudské vzťahy tak krátko. Lebo všetko dobré musí mať aj niečo zlé.
Zaujímalo by ma ako dlho človeku niekto/niečo chýba. Niet pochýb že si musím prejsť niekoľkými fázami a urýchliť či nahradiť sa to dá len hrozne ťažko. Napriek celej teórii sú to v praxi len dlhé hodiny. Prázdna miestnosť a ach bože...ako sa sama počúvam pri písaní tak sa mi krivia ústa.

Fakt som ho už nadobro stratila.. a to som s ním ešte včera bola.
Človek si to nechce pripustiť.

No.5

29. august 2016 at 11:52 | Kakaový bôb
Zas a znovu robím hlúposti. Chyby, o ktorých ak by mi niekto rozprával len by som kývala hlavou a hovorila: ,,Hlôposť, veď na čo by to niekto robil, to nedáva zmysel." A sama ich robím.
Hah, doslova mením životy ľudí naokolo. K horšiemu. A ešte k tomu neúmyselne. Myslíte že to má tak každý? Alebo je to niečo v človeku? Niečo ako talent? Na rúcanie vzťahov?

Naozaj mám pocit, že ak je človek sám, zavrený doma, je to lepšie. Alebo je to tým že mám rodičov, s ktorými sa nezhodnem? Prečo mám pocit že áno? A čo mám s tým vlastne robiť? Ahhh
Hrozne si prajem aby sa niečo zmenilo ale ono sa to len tak nejako nabaľuje jedno na druhé a v základe to stále ostáva pekne prehnité..